Peliarka hluchavková (Anthophora plumipes) je typická jarná včela, ktoré trochu pripomína čmele: je porovnateľne veľká, robustná a husto chlpatá. Samčeky majú na tvári výraznú bielu masku, pri detajlnejšom pohľade by ste si všimli predĺžené chlpy na stredných nohách, ktoré vďaka tomu vyzerajú ako pierka – zrejme slúžia na očarenie ich vyvolenej. Ale pozor, niektoré samice sú takmer celé čierne, len chlpy na zadných holeniach sú oranžové, čím sa výrazne líšia od typickej hnedosivej formy.
Peliarky majú v pomere k telu veľmi dlhý cuciak – snáď vôbec najdlhší z „našich“ včiel. Ako zdroj peľu a nektáru využívajú rastliny s dlhými rúrkovitými kvetmi, najmä rôzne hluchavkovité, ale aj pľúcniky, voskovky a ďalšie. Peľ prenášajú na zadných končatinách suchý, nie zlepený nektárom. Tomu je prispôsobený aj peľozberný aparát – nemajú vyvinutý košíček, ale „metlu“ na zadných holeniach.
Samčekov môžeme pozorovať, ako zbrklo obletujú trsy hluchaviek a snažia sa spáriť s čímkoľvek, čo aspoň približne zodpovedá samičke ich druhu. Oplodnené samičky si zakladajú hniezda najčastejšie v kolmých hlinitých stenách, ale využívajú aj rozpadávajúce sa staré hlinené stavby, múry s odpadávajúcou omietkou a pod. Hlavná chodba sa lúčovito vetví a jednotlivé štôlne sú zakončené plodovou komôrkou. Samička komôrku natrie pomocou sekrétu tzv. Dufourovej žľazy. Komôrku následne zaplní zmesou nektáru a peľu, vykladie vajíčko a komôrku uzavrie hlinenou zátkou.
Vtedy sa stane zvláštna vec: sliny, obsiahnuté v nektári reagujú so sekrétom Dufourovej žľazy a vytvoria glycerínovú vrstvu, ktorá obsah komôrky izoluje od vlhkosti. Larva postupne požiera zásoby peľu a nektáru a nakoniec aj glycerínovú vrstvu, na jeseň sa obyčajne zakuklí a prečká zimu.
Peliarka hluchavková patrí k našim najbežnejším druhom peliarok – dá sa bežne pozorovať v mestách, v záhradách a parkoch, ale dokonca aj v „tvrdej“ agrárnej krajine, niekedy už v marci.
